na Blog.cz

Bojím sa no nie obávaného konca sveta.... Obávam sa , že rok ktorý privítame už o pár hodín nebude taký fantastický ako tento ale na hovno ako trebárs... 2010. Rok 2011 bol pre mňa ten najkrajší začiatok nového desaťročia aký môže človek zažiť. Konečne som začal žiť na plno, prestať sa báť toho čo si ostatni zakomplexovani ludia myslia a zahodiť starosti za hlavu. Dufam, že taky dobry rok mal každy, želam vam krasny novy rok 2012 nech je tak krasny ako bol tento, plny novych zazitkov, priatelstiev, priležitosti a lasiek.

BEST za tento rok

Tak už som dva mesiace stredoškolák. Čo sa za ten čas zmenilo? Pfuuuu veľmi veľa. V prvom rade asi napíšem niečo o svojich nových spolužiakoch. Najviac lubim svoju Nicole Irenu Brigettu Denisu Bellu sadomasoqueen. Krasne meno však? Niekto tolko prezyvok nema ani za cely život a ona za dva mesáce. Moja emo spolužiačka mi vždy vie dvihnúť náladu, pretože takého smejka som len tak často nevidel. Na strednej sa konečne zbavujem svojej "mlčanlivosti" pretože moje mlčanie ma strašne ale neskutočne sralo. Konečne sa môžem na chvíľu cítiť slobodný, počúvať čo sa mi zachce, rozprávať sa o tom s kým sa mi zachce, ak mám náladu môžem s Niki spievať "E.T." od Katy Perry uprostred butiku v Eurovei a možem mať uplne v piči, že sa na nás mračí predavčka. Ak mam z niečoho nervy tak potom je to moja rodina ktorá sa akosi rozšantila... Ako sorry?? Predtým furt počúvam ako len sedím za počítačom nič pre seba nerobím a teraz chodím každú nedeľu plávať, starám sa o svoje telo, nosím dobré známky aj ked sa vobec neučim ( pred tym som sa učil a mal som štyrky, haluz ne? ) a našim vadi ak chodim pařit s kamošmi. Ako sorry ešte ma chcu dať na voditko? Konečne mám ľudí s ktorými vychádzam a ktori mi rozumeju, nie ti zasrati bifloši na tom sprachnivenom gympli (bleee už len to slovo) Poslednou dobou zisťujem ako moc ma fascinuju ľudia. Či už moja čiernobiela spolužiačka, krásna Boris (to je baba) ktorá má dokonalé pohľady, zmýšlanie a gestá, moj spolusediaci Lukáš ktorý je fasza chalan s ktorým sa dá pokecať o všetkom, pařmenka Megi od ktorej stale počuvame kde pařila (občas to leze na nervy, ale je to ona a nech sa kurva nemeni!) Život je krásny a ja som rád keď stretám ľudí ktorí su spokojní so svojím životom, ktorí nemajú potrebu srať sa do života niekoho iného a chovať sa akoby bol ich vlastný. Ako povedala moja milovaná Janka: "radšej byť tým najhorším originálom seba ako dokonalou kópiou...!" Pod toto sa teda rozhodne podpíšem. Môj život nabral neuveriteľný spád a len na tomto začiatku netuším ako sa to celé vyvinie. Môj vzťah s Lilou sa zmenil. Sme si bližší než pred tým. Môj vzťah s Viki sa zmenil. Teraz me kamaráti a myslím že ma má vážne rada pod dni keď sme boli spolu skoro 6 hodín. Môj vzťah k ockovy sa zmenil, lebo v ňom mám jedného z najlepších priateľov. Stojím na začiatku cesty a sám netuším kam ma zavedie ikeď svoj cieľ mám daný jasne a urobím čokoľvek preto aby mi nič nestálo v ceste.

Neviem či je práve telenovela pre Kachorru to správne slovo. Pretože ak áno veľa "telenoviel" by si z nej malo brať príklad. Najväčším mínusom (alebo kladom?? ) bolo, že Kachorra vznikla až po Divokom Anjelovy a fanúšikovia sa nevedeli zmieriť s tým, že tam nehrá ich milovaný Facuu a že Naty už neni zasnívaná služtička. Samozrejme že Divoký Anjel je klasika ale Kachorra stavia na úplne inom základe.

Celá telenovela stojí na hlavnej hrdinke, Natalii Oreiro a kombinovania komediálneho a dramatického žánru, ktoré býva často trápne ale v Kachorre sa podarilo na 110%! Scénky ktoré mali byť vtipné, vtipné proste boli a nedalo sa na nich nesmiať, tobôž sa mi ešte nestalo že by som si povedal: "toto je nevydarený vtip, bolo to trápne" čo zvyčajne pri mnohých seriáloch zvyknem. Tomu pomáha perfektný scenár a hlavne geniálne herecké výkony. Áno niektorí a možno aj fanúšikovia povedia, že Natalia sa moc nepredviedla ale s tým ja zásadne nesúhlasím. Natalia úžasne pracuje so svojím telom a mimikou. V niektorých scénach vzbudzuje záchvaty už len jej žmurkanie, alebo pohľady. Naopak v scénach dramatických jej ten srdečný plač naozaj človek verí. Ďalej je tu obrovská chémia medzi Nataliou Oreiro a hlavným predstaviteľom Pablom Ragom, pretože spolu vytvorili nádherný pár a sledovať vývoj ich vzťahu bolo proste úžasné. Natalia bola v romantických scénach (narozdiel od SMV ktoré sa vďaka Facundovy zase dočkalo väčšieho úspechu u fanúšikov) naozaj presvedčivá, v jej očiach som vedel čítať lásku, nesmelosť aj obavy. Dramatické sekvencie fungovali na výbornú. Narážam napríklad na časti 38 - 44 v ktorých režisér dokonale vystihol strach, beznádej a depresiu. Obavy hlavnej hrdinky a skľučujúci pocit. A tým sa dostávame k ďalšiemu kladu Kachorry. Colom, Miguel Colom režisér je proste génius. To ako pracuje s farbami, charaktermi postáv ktoré ženie do hĺbky a dostáva z hercov maximum pre danú postavu ... To je fakt umenie. Napríklad farebný štýl Kachorry, jej brčkavé vlasy, oblečenie - jej obrovské kvetiny a motýle akosi parodujú klasické hrdinky telenoviel ktoré večne vidíme v kvetinkových šatoch (Rosalinda) a dávajú tým najavo Kachorrinu obrovskú chuť do života, zvýrazňujú jej sebavedomie a v konečnom dôsledku aj atmosféru (k tomu sa dostanem neskôr). Naopak, keď sa Kachorra cíti skľúčená, nešťastná a seriál na chvíľu skĺzne do akejsi beznádeje oblečie si ležérne džíny a bielu mikinu, vlasy stiahne do copu a človek tak vidí v akom psychickom stave sa práve postava nachádza nielen v očiach herečky ale aj na jej výzore. Takto farebne rozdelené sú napríklad aj lokácie (ktoré mi v divokom anjelovy veľmi splývali) Kachorra sa oblieka do športových vecí, chodí v bielej, hnedej a čiernej a celkovo jej bar, ulica takto splývajú, splývajú aj postavy. Naopak akonáhle si Kachorra ofarbí vlasy na červeno a vytvorí si štýl prichádza do domu kde je všetko inak. Steny sú farebné, strop zelený, podlaha žltá a rovnaké je aj farebné rozpetie medzi postavami ktoré naozaj hýria všetkými farbami. Obrovské plus Kachorry sú nečiernobiele postavy. O málokom tu sa dá povedať, že je vyslovene kladný alebo záporný. Veď samotná hlavná hrdinka od prvej časti klame a vymýšľa si v každej vete!!! Potom je tu teta Bernarda, ktorá môže zo začiatku pôsobiť ako klasická záporáčka ktorá začne nenávidieť hlavnú hrdinku z nikomu známych príčin... Lenže sa časom dozvedáme že to tak nie je, že práve ona sa celý život starala o Bruna a jeho súrodencov, obetovala im svoj život a sama pri tom trpela vďaka nezáujmu mužov, môžeme aj počuť ako bola vychovávaná a keď si dá človek dohromady všetko čo sa v telenovele povie, zistí, že je to vlastne žena neskutočne nešťastná, ktorá je neistá a cíti strach vo vlastnom živote a preto sa v cudzom dome snaží ventilovať a chovať sa aspoň na chvíľu ako pani sutácie. Vynikajúca Verónica Llinás by si zaslúžila minimálne nomináciu na Emmy za túto postavu. Kachorra má kopu skvelých postáv a postavičiek, či je to Bruno ktorý bol kedysi zamilovaný a teraz cíti stach, uzatvára sa do vlastnej podnikateľskej ulity a snaží sa uniknúť pred svetom ktorého sa bojí, dobrosrdečná Pierina, záletník Chicihilo alebo sestry psychologičky, prachy-chtivé doktorky Melmanové.

Aj keď je telenovela postavená hlavne na komických scénkach, predsa len je tú vážny základ. Kachorra je obvinená z vraždy, snaží sa dokázať nevinu. Preto sú tu úžasne spracované momenty Kachorrinej morálnej dilemy - keď je nútená ukradnúť peniaze aby si zachránila život. Divák sleduje jej obavy, strach, úzkosť keď sa potýka morálka a vychovanie s núdzou, strachom a túžbou po slobode. Málo kto vidí ako dokonale sa Kachorra hrá s ľudskými charaktermi a psychikou postáv, málo kto ocení dokonalé vyprofilovanie takmer každej postavy, alebo už len geniálny soundtrack - tretiu štúdiovku Natalie Oreiro Turmalinu.... Kachorra je úžasná telenovela, ktorá má priam elektrizujúci výboj. Nebuďte slepí a choďte si sami zistiť, že nepíšem len tak do vzduchu a že niečo na mojich slovách naozaj bude. O Kachorre by som toho mohol napísať ešte veľa, lenže radšej si ju idem zapnúť ako o tom len hovoriť. END

Môj príbeh. Fuu. Kde sa vlastne začína môj príbeh? Samozrejme v pôrodnici, ale na to si nepamätám takže zase raz otázka. Kde sa začína Maťkov príbeh?

Tak čo môžem o sebe povedať.

Narodil som sa 17. januára 1996 svojim rodičom ako vytúžené dieťa. Moja mama ma 5 rokov nemohla mať, ak som to správne pochopil tehotenstvo mohlo pre ňu dopadnúť všelijak, lenže keďže sa s tatkom lubili a chceli ma, šli do toho. Tak som sa narodil ja. Zdravé a krásne bábätko s hustými vláskami po mamičke, tvárou a veľkým nosom po ocinkovy, postavou zase po mamičke. A to som veľmi rád, pretože môj tatko je pri tele a jeho riedke vlasy mu pomaly ale isto vypadávajú. Ak si pozeráte nejaké fotky, chápete že ja nedostatkom určite netrpím.

Ako malé krásne, hnedooké dieťa s kučeravými vláskami som si pochopiteľne podmanil celú rodinu. Mamini rodičia ma milovali, Tatkovy rodiča ma miluju dnes, mojej tete už synovia Martínek a Dominik odrástli takže ja, krásne miminko som bol stredobod pozornosti.

Keď som mal rok a pol, už to začalo. Začal som hovoriť a pusa sa mi nezastavila. Preto ma milovalo ešte viac ludi. Zdravil som všetky susedky na chate, šeci sa na mna usmievali. Bola to krasna doba. Vtedy to na našej chate vyzeralo asi takto: Babinka, Dedinko, Sisinka a Dakina naši dvaja pudlici, ktore mali šteniatka každu chvilu :) A keďže som mal zlu imunitu a jazdil som na chatu vždy ked som ochorel aby som sa nadychal čerstveho vzduchu, hentie ňuňu som vidal dosť často.

Nastupil som do školky. Dodnes si pamatam ten den. Ocko ma dlhy biely plašť a pamatam si aj na taky detail, ako ked ukazal na wecka a povedal "aha ake male zachodiky." Mna osobne to uražalo, pretože som bol už "velky" chlapec a hentake male wecka su pre deti.

Hned som sa začal hrať s jednym chlapcom, na tom modrom koberci s autičkami a moj spoločensky život začal prekvytať.

Doma to bolo super. Pamatam si ako moja babka pozeravala telenovely. Myslim, že telenovely su pre deti velmi užitočne. Dozvedel som sa čo je to sex a bolo mi to podane velmi nežnym sposobom, šak viete tie blbosti, romanticka hubda a zamilovane pohlady do oči...

Takže moji rodičia mi nikdy nič nemuseli vysvetlovať, lebo ja som všetko chapal! Celkom ma tie serialy bavili ale ked prišiel Divoky Anjel zasiahla vlna krasnej Natalie aj mna. Musel som mať jej CDčka, musel som mať plagaty čo som videl v časopise, musel som mať šecky časopisy aj ked som pochopitelne nevedel čitať, ale ked ona bola tak krasna. Moj tatko bol vtedy super. Sice už zahol mojej mame, už som mal nevlastneho brata a moji rodiča už neboli manželia, ale vtedy mi o tom nepovedali. Viete, poviete si, ako to že si nespoznal že tvoji rodičia nie su rozvedeni?? Lenže moj otec bol stale pri mne, chodil po mna do školky, dokonca mi prišiel vždy dať pusu na dobru noc alebo aj doma spal. To že doma nespi stale moji rodičia zvalovlai na to že ma vela prace a spi tam. No neuverili by ste im ked ste s otcom aj tak 12 hodin denne?

Natalia Oreiro ma dodnes velmi inšpiruje. Milujem jej zmeny štylu, miloval som jej hudbu. Dodnes si pamatam ako som sa hraval na tom bielom koberci a počuval Tu Veneno, miloval som svoje lego, miloval som svojich plyšakov.

V školke som sa prvy raz "zalubil," najprv sa mi pačila Vanesa a potom Lucia Stelten, ktoru šeci milovali a ona chodila s každym kto ju miloval. Mali sme 5 rokov.

Dostal som svoj prvy playstation, prvy počitač ktory mam mimochodom dodnes, sice v skrini zapada prachom ale mam ho a občas ho zapnem. Moj tatko bol kedysi taky, že keby som povedal že chcem limitovanu ediciu hračiek z Kuby, tak by hned nasadol na lietadlo a doniesol mi ho. Preto som aj išiel na koncert Natalie Oreiro ktory bol mimoriadne drahy na danu dabu a videl som svoju lasku naživo. Opat sa mi k tomu viaže spomienka, ako sme tam stali a čakali, ona neprichadzala a takto mi povedal "určite sa teraz chysta a nervozne si vravi maťko na mna čaka musim byť pekna.

Ked sa objavila, bol to zažitok na cely život.

Moja maminka chcela mať inteligentneho chlapca. Preto ma drvila čitanie a učila ma to a tie hnusne pismenka ma strašne srali a bol som nahnevani aj na nu.

Potom prišiel zapis a potom škola. V škole som nemusel nič riešiť, nemal som problem s učenim, nikdy som nechapal tich "tupcov" ktori nevedeli kolko je 2 plus 2 ked je to take jednoduche. A čitanie? Tak z toho som koli mojej milovanej maminke nemal nikdy horšiu znamku ako jednotku a preto som jej bol dodnes vdačny, že koli par dnom v predškolskom veku čo ma trápila, mi ušetrila trápenie na dalšie 4 roky. "Domáce" z čitania sme mali za 4 minuty a zattttiaaal čo mm oj,, moji spollll u? žiaci čitali takto, ja som mal už na polici zmaknute tri diely Harryho Pottera.

Svojich spolužiakov som miloval. Bola s nimi sranda, tipicke petržalske deti ktore nič neriešia, ktore ti zvonia aby si šel von, každy den som bol na korčuliach až kym som nemal uplne zodrate kolena a školak bol mojim domovom aj po skončeni školy. Mal som na svoj vek aj super vytvarny talent, ktory som zdelil po babke, od malička som kreslil, vo vytvarke som bol najlepši ale moje extravagantne kresby v ktorych boli prvky počitačovych hier a disneyho rozpravok malo kto ocenil.

Umelci ostavaju nepochopeni :D Štvrty rok, čiže posledny na zakladke bol pre mna strašne užasny. V telke začala chodiť nova telenovela s Nataliou Kachorra, ktora ma dostala sice až po par dieloch, ale dostala, v červenych vlasoch som ju mal radšej ako kedykolvek pred tym, soundtrack mi hučal na plne pecky. Vždy pred školou som sa tvaril, že mam koncert a ked babka (ktora musela byvať u nas kedže tu mala doktora a bola ťažko chora) prišla že ideme do školy zahlasil som svoje: "Dakujem, teraz si dame 5 hodinovu pauzu :) "

Kachorra bola super. Bola v novinach, vystrihal som si jej fotky a oblepil nimi kazetu na ktoru som nahraval. Inač akurat dnes som ju našiel a budem znieť pateticky, tá vôňa lepidla ma vratila do čias keď bolo všetko take krasne a farebne a ja som nemusel absolutne nič riešiť. Potom prišla dalšia vlna, Las Ketchup na ktory si dnes malo kto pamata. Aj ti tu mali koncert a kedže bol takmer bezplatny mohli sme nan šeci :) No vtedy nejak začalo končiť to idealne obdobie.

Mama mi priznala, že tatko nas "opustil," že mam brata a "nevlastnu matku." To bol pre mna dost akože šok, ale svojho brata som spoznal a mam ho rad aj ked nesuhlasim s otcovou vychovou. Brat nebrat poviem, jedno je strašne blby a neinteligentny, vyrastie z neho sedlak lebo sa už aj teraz v 12 rokoch ked je z noho skoro teenager ako decko chova. A to mi je dost luto. Spominam si ako ma moj otec miloval, ako sme s mojou mamou čitali z encyklopedie niekedy aj namiesto rozpravok ked som bol školkar a pamatam si ako sme sa o všetkom rozpravali aby sa mi už ako malemu tvoril svetonazor. Moj brat nie, je rozmaznany, zly, bez vlastneho nazoru a každy kto ho pozna vam povie jedno: je problemovy. Vtedy sa mi otec strašne odcudzil. Mal som klasicky problem, ked si deti myslia že mladši surodenec je stredobod vesmiru. To aj moj brat je, kedže stale strhava pozornosť na seba a tak pre mna ktory som bol ako ste si isto všimli v predchodzich odstavcoch mimoriadne oblubeny, milovany a uznavany vystaveny konkurencii a neustalemu dokazovaniu, že aj ja som Niekto!

V mojom školskom živote to bolo divoke. V TV začali vysielať serial o masovej vrahyni, ktora sa prezlieka za nevestu a vraždila. Ja ako maly som tento "horror" proste musel sledovať. Ked bola škola v prirode, hadzali sme na seba plachty akože závoj a na mobil (dostal som svoj prvy mobil! a mal kameru a foťak wow!) sme si natačali "vraždiace" scenky kedže tie som mal v serialy najradšej. A vtedy som pochopil, že ma strašne bavi natačať, tvoriť scenu a pisať si "scenariky." Scenare na "divadelne hry" som pisal už pred tym, moja prva "kniha" bola napisana v 6 triede volala sa prasiatko Quik a bolo to volne pokračovanie 101 dalmatincov :D Takže to bol pre mna taky prelom. Pozeral som vela serialov takže som sa rozhodol že chcem byť herec. Natačal som ich vlastne pokračovanie, takže som sa dozvedel že chcem byť rejžo a scenarista. Tatko mi vravi, že je zvlaštne, že si človek tak skoro vyberie svoju cestu ale pre mna to je jedina cesta ktorou budem kračať a tohto sna sa držim do dnes.

Mal som kamarátov. Mal som školu, krásnu veľkú školu ktorú som miloval. Mal som všetko a jedným švihom sa môj život zmenil na peklo, v kotorm som bol držaný 5 rokov a až pred dvoma mesiacmi sa mi podarilo utiecť.

Nastúpil som na cirkevné gymnázium (už len jak to znie!!). Ja som nikdy nemusel riešiť problemy zoznamenia sa a zapadnutia do kolektivu. V škôlke sa s niekym začneš rozpravať a hned sa velmi lubite, ja som mal školu hned vedla školky a preto vacsina ludi z mojej alebo z vedlajšich tried so mnou pokračovali na zakladku. Zrazu som sa ocitol pred ludmi ktorich nepoznam, pred zlimi namyslenmi ludmi ktori posudzuju podla toho ako vyzeraš a ake maš nazory a nesnažia sa zistiť aky si človek. Dnes v svojich 15 rokoch už chapem, že takychto ludi je vela a je ich najviac počuť, ale to gymnazium pre mna bolo hodenie do studenej vody. Z tej studenej vody som sa dostal na loďku, ale bude ešte dlho trvať kym sa vratim zasa na pevninu.

Piaty rok bol pre mna strašny. Cely som ho preplakal. Moji priatelia chodili von zabavali sa a ja som sa musel drviť ťažke učivo, nestretaval som sa s nimi, nevolal nič... Moj najlepši kamarat odišiel do Irska. Na zakladke som bol druhy najlepši žiak v triede, tomu prvemu som už šlapal na paty a zrazu som sa ocitol tu. Najprv prišli na vysvedčko prve dvojky, potom trojky, štvorky a pred par mesiacmi som bojoval o to aby som neprepadol a kebyže nemam taku skvelu triednu ani sa mi to nepodari.

Jedine pozitivum bolo, že som začal s blogovanim ktore ma drži do dnes.

S otcom som už vobec nebol ako pred tym. Prave on ma dal na gympel. A stale som mal pocit, že Tomáš je pre neho viac ako ja. A myslim že v tom obdobi to tak aj bolo.

Prvy rok sa skončil, prišiel druhy. Už to bolo lepšie. Prišiel som do kružku, pracoval na školskom časopise, začal sa priateliť so spolužiakmi. Prišla nova spolužiačka. A ja som bol šťastny ked som v nej spoznal Lucku Stelten moju prvu lasku zo školky. Ten svet je strašne maly...

Prave Lucka začala pracovať na časopise a ju mam dodnes strašne rad.

Prišiel silvester a rok 2008. Prelomovy rok, rok ktory milujem. Ak odhliadneme od školy... vtedy som mal šecko.

Vtedy začal chodiť Panelák, v ktorom mala hlavnú postavu sexi rusovláska Viki Ráková do ktorej som sa zamiloval a keďže o Natalii nebolo počuť, našiel som v nej dôstojnú "náhradu" na pozícii idola. Ale ak mám pravdu povedať ja som nikoho nehladal, proste pre mna bola Viki niečo uplne nove, krásna tajomná žena a navyše slovenka, takže som mohol tajne dúfať, že jedného dňa ju stretnem. Dnes sme už kamaráti, ale moja cesta k nej bola veľmi tŕnistá.

V tomto roku som šiel do Anglicka na pobyt do jednej rodiny. Tam som sa zakukal do jednej sympatickej angličanky v mojom veku, ktora mala rada všetko čo ja. V tomto období som išiel do Chorvátska k moru, naposledy. Potom do Talianska za mojou tehotnou tetou a do Česka zza svojou českou tetou :D

V tomto roku prišiel na Slovensko fenomén menom Miley Cyrus, moja budúca láska. Tento rok som konečne ostrihal svoje dlhé vlasy pre ktoré ma tak nenávideli a vymenil ich za účes ktorý mi vyhovuje do dnes. Vtedy prišiel do kín film Bathory, ktorý ma tak očaril, že som spráskal svoj prvý naozajstný scenár k hre ktorú sme hrali vrámci krúžku školského časopisu, keďže sme zistili, že hrať nás baví viac ako písať slohy.

A ešte viac...

Prišiel rok 2009, ktorý mohol ten pred tým len veľmi ťažko prekonať a tak sa mu to podarilo v úplne iných sférach. Tento rok som sa zamiloval do Miley Cyrus a sponzal jej slovenskú dvojníčku, moju Lifku. Moja budúca najlepšia kamarátka vtedy sedela na tých schodoch, slnko žiarilo na jej melírované vlasy, ale to som už hovoril... Každopádne. Vrátil som sa späť do svojho sídliskového života. Začal som chodiť von s partiou zo školy, spoznal nových ľudí ako napr. Janku ktorá pre mňa do dnes velice veľa znamená, vlastne ešte viac ako pred tým. Zamiloval som sa do Livie a každý deň bol vonku. A začal som vtedy chlastať. Na tie naše piatky nezabudnem nikdy, Nezabudnem na to ako som prvý raz pil. Ja som bol vždy slušňák čo ste pochopili asi. Keď sme šli kúpiť žuvačky aby rodičia nič nespoznali zmocnil sa ma strach čo sa stane keď sa vrátime a ja sa budem musieť napiť. Ale ten pocit bol nezabudnuteľný, za chvíľu mi bolo všetko jedno. Deň pred tým som sa Livii vyznal zo svojich citov a teraz sme spolu sedeli, chlastali, rehotali sa na blbostiach akoby sa nič nestalo. Vtedy sa z nás tak nejak začali stávať najlepší priatelia. A písať sa mi už nechce, takže to nebude téma týždňa ale zajtra pokračujem lebo ma baví písať o sebe :PP

Ospravedlnujem sa, že som sem dlho nepridával ale staral som sa o články na druhú stránku. Odkaz dám pod článkom. Čo mám nové?? Môj výlet do Rimavskej soboty sa ruši keďže Lif sa nasrala že sa stale odklada, takže ideme za rok. Celkom mi to aj vyhovuje aj ked mi je to luto, kedže som chcel videť Bibi. Inak konečne mam pocit, že je naozaj leto. Svieti slnko, počasie je jak v juli (v juli 2009 respektive lebo tento a minuly ročny boli na prd), počuvam hudbičku, robim pičoviny proste všetko čo k letu patri. Ak ma niečo mrzi, tak to že tu na dedine nemožem moc fotiť vlastne ani nemam čim. Pritom su tu nadherne, dokonale veci ako Sunset nad slnečnicami, jazero ktore svieti v noci, motyle ktore lietaju ponad bazen alebo len vyhlad na "ružovu" Bratislavu. Ružova a žlta su podla mna najkrajšie farby oblohy.

A ak som niečomu strašne rad je to obrovska zmena môjho otca. Ešte nedávno tomu bolo tak, že nenavidel všetko čo milujem, rozpraval len o tom čo zaujima jeho a aj ked som vždy vedel že ma ma rad, mal som pocit, že na prvom mieste je moj mladši brat. Odrazu je tatko mladši, moderny, plny života a aj keď ma dosť zo starej povahy takmer to necitiť. Tak ako každe leto aj včera sme pozerali na hviezdy a aj včera to bolo super kym neprišiel braško :D Ne, mam Tommiho rad ale proste.... nepoznate ho.

Neviem čo to so mnou je ale poslednou dobou mám stále väčší problém ísť do vody. Furt mam paniku že je studena, hoci kedysi som tam skákal v 19 stupnoch v daždi. Moja otužilosť je ta-tam a treba ju zas ziskať.

A ešte jedna smutna sprava. Tento desing milujem a asi si ho budem museť zamilovať ešte viac keďže nemam photoshop a akakoľvek snaha ho zas stiahnuť mi zblbne cely počitač. Dakujem pekne!

Môj stupeň nasratosti dosiahol maximum, kedže PC mam v Pč.

Čim to je, že sa sere šecko čoho sa dotknem???? Asponže s Jankou sme zase kamarati lebo ked sa začnem s luďmi hadať JA, to už je inak zle. Aktualne sa tešim na utorok pretože ideme asi natačať (zase!) a do dvoch týždňov možno budem v RS.

Rimavska Sobota Joooooj... S Liviou tam chcem isť už rok za Bibi mojou milovanou ale stale je nejaky problem!!!
Chcem tak veľa keď túžim po pohodovom, bezstarostnom a veselom živote?? :D

Ja sa normálne teším do školy! (to neni normalne)

Ale jednou vecou sa musím pochváliť. Pomsta je sladká! :D Jeden človek ma nehorázne sere, je to namyslená, odporná, sk*rvená piča ktorú má v zuboch asi každý koho poznám a teraz aj vďaka mne to konečne schytá. Veim viem, pomsta je zlá ale odkedy bola v našej triede bitka keď po sebe hádzali chalani desiaty má u mňa "Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom" nový význam :D

Minule sme boli s Liviannou a Domčou nakupovať. Ak niečo neznašam su to drahe veci! Za tričko som vysolil 9 eur aj keď vedla neho svietili ine za 2 :D Hanba mi ale nevadi som na neho hrdy. Vždy som myslel že nakupovanie funguje len na ženy, ale je pravda že človek sa pri tom uvolni a zabudne na všetky starosti. Prečo? Lebo má starosti uplne ine.

Prosim toto je moj novy milačik.

Návrat do reality. Je to vôbec v dnešnej dobe kníh, počítačov, televízie a hlavne snov možné?

Ja osobne si žijem viacero životov naraz. Svoj skutočný a život snov, prežívam svoju budúcnosť ktorá jedného dňa proste musí byť podľa mojich predstáv!

Moje sny sú moje všetko. Každý z nas potrebuje sny, lebo človek by sa bez nádeje zbláznil. Realita je relatívny pojem. Keď totiž človek žije viacej v svojich snoch ako v skutočnom živote nestáva sa jeho realitov práve "druhý svet?"

Nepovažujem za dobré zobudiť sa do reality. Tá býva čato krutá, trvrdá a bezcitná a ja potrebujem recipročný príjem môjho zidealizovaného sveta a zla ktoré vytvárajú ľudia okolo mňa.

Aká je dnešná realita? Moja realita je bolestivá. Moja realtia bola dobrá pred pár rokmi, dnes je z nej prach a všetkým mojim zbraniam došla munícia. Moje sny sú naopak plné optimizmu, život s nimi zvládam ľahšie a jediné čo mi dáva chuť ráno vstať a ísť do ďaľšieho dňa je pocit, že sa jedného dňa splnia. Pretože život ktorý nežiješ naplno, stojí za hovno.

Návrat do reality je krutý ale ja sa ho určite nechystám v najbližšej dobe podstúpiť lebo sny sa raz na realitu premenia a vtedy to bude pravý život.

Ak niekoho milujem sú to moji priatelia ktorí pri mne stoja, lubia ma a nezradia ma a oni robia moju realitu znesitelňejšou. A niekedy je menej naozaj viacej :)

Takže poslednou vetou bude asi toto: Spravte si zo snov realitu a zobudenie sa nebude také bolestivé, naopak.

Bude nový desing, budú nové články, bude trocha iný systém v pridávaní, bude viacej článkov do rubriky môj názor, bude viacej fotiek.

Tento mesiac bude brutálny, takže sa ho chystám celý "zdokumentovať."

O čom je takéto leto????

Človek sa na to teší 10 mesiacov, ja som vedel keď už v Janurari sa dalo chodiť v kratkych rukavoch, že toto nemdopadne dobre!!!

Ak sa na niečo teším je to August ktorý mam po brutálne nudnom Júly brutálne nabitý. Možno pojdem fotiť s Barborkou, možno určite pojdem s Lifkou do RS a spravim si tam "po stopach Viki Rakovej," na čo sa brutalne tešim pretože uvidim kde vyrastala, uvidim školu do ktorej chodila a miesta ktoré navštevovala, uvidím moju Bianku, Moničku a keď sa vrátim čakajú ma krásne dva dni s mojou Vikinkou. Taktiež sa teším na Lifku lebo každý môj zážitok bez nej je len polovičný.

Brutálne zlé na tom mať najlepšieho kamaráta je to byť na ňom brutálne naviazaný ale tak čo si počnem.

Celé moje leto bolo len o plánovaní si, takže ak plány nevýdu budem riadne nasratý. Teraz sedím doma, rozmýšľam o čom písať článok lebo je toľko tém a mne sa tak nechce....

Môj brat si práve vyberá oblek na pohreb, to je divné lebo ja som oblek vživote nemal, do SND som išiel v kraťasoch a na svätom prímaní mi stačili tesilky a modrá košeľa. Marek to raz nazval štýl a´lá Maťko. Niečo na tom bude lebo ja nenávidím konzervatívne oblečenie. Keď už košelu tak poriadnu, ako napr. moju obľúbenú červeno,čierno,fialovo,bordovú ktorú by som nemenil ani za nič. Stále rozmýšľam stále mi niečo behá hlavou ale nič z toho neviem dať sem na stránku čo je zle, to je veľmi zle takže sa jej od pondelka musím začať naozaj venovať.